Keď som písal Dunu

Frank Herbert

Jedná sa o text, ktorý napísal Frank Herbert ako úvod k svojmu románu "Kacíri Duny", piatej knihe cyklu o púštnej planéte Duna. Román vyšiel v roku 1984.

... nemyslel som na to, či to bude úspech alebo prehra. Staral som sa iba o písanie. Šesť rokov som zbieral materiál, než som si sadol a začal tvoriť príbeh. Prelínanie všetkých vrstiev zápletky, ktoré som naplánoval, vyžadovalo taký stupeň sústredenia, aký som nikdy predtým nezažil.
Mal to byť príbeh využívajúci spasiteľský mýtus.
Mal poskytnúť ďalší pohľad na ľuďmi obývanú planétu ako energetický stroj.
Mal preniknúť do vzájomne prepojených mechanizmov politiky a ekonomiky.
Mal sa zaoberať absolútnou znalosťou budúcnosti a jej nástrahami.
Mala v ňom byť droga ovplyvňujúca vedomie a príbeh mal hovoriť o tom, aké sú dôsledky závislosti na takej látke.
Pitná voda mala byť analógiou ropy a vody samotnej, teda látok, ktorých zásoby sa každým dňom zmenšujú.
Mal to teda byť ekologický román s mnohými podtónmi a zároveň kniha o ľuďoch, o ich ľudských starostiach a ľudských hodnotách, a každú z týchto úrovní som musel sledovať vo všetkých fázach príbehu.
V hlave mi teda už nezostalo veľa miesta na premýšľanie o hocičom inom.
Keď bola kniha prvý krát vydaná, správy od vydavateľov prichádzali pomaly a boli, ako sa ukázalo, nepresné. Kritici knihu strhali. Dvanásť vydavateľstiev ju postupne odmietlo. Nemala žiadnu reklamu. Ale napriek tomu sa niečo dialo.
Dva roky som bol zaplavovaný sťažnosťami od kníhkupcov a čitateľov, že nemôžu knihu zohnať. Celosvetový katalóg (Whole Earth Catalog) ju chválil. Stále mi niekto volal a pýtal sa, či mám v úmysle vytvoriť kult.
Odpoveď: "Preboha, nie!"
Pokúšam sa vysvetliť, ako pomaly som si uvedomoval úspech. Keď boli dokončené prvé tri knihy Duny, nebolo už pochýb, že je populárna - vraj jedna z najpopulárnejších v histórií. Po celom svete sa predalo desať miliónov výtlačkov. Najobvyklejšia otázka, ktorú mi dnes ľudia kladú, je: "Čo pre Vás ten úspech znamená?"
Prekvapuje ma. Ale nečakal som ani neúspech. Bola to práca a ja som ju vykonal. Časti "Spasiteľa Duny" a "Detí Duny" som napísal skôr, než bola "Duna" hotová. Pri písaní sa rozrástli, ale základný príbeh zostal nedotknutý. Som spisovateľ, a tak som písal. Úspech znamenal, že som mohol písaním stráviť viac času.
Keď sa obzerám späť, uvedomujem si, že som inštinktívne jednal správne. Človek nepíše preto, aby mal úspech. To odvádza časť jeho pozornosti od písania. Keď to niekto berie naozaj vážne, tak robí jediné: píše.
Medzi autorom a čitateľom existuje nepísaná dohoda. Keď už niekto vstúpi do kníhkupectva a vydá svoje ťažko zarobené peniaze (energiu) za vašu knihu, ste tomu človeku povinný dať trochu zábavy a k tomu toľko naviac, koľko ste schopní.
A to bol od samého začiatku môj zámer.

Frank Herbert