Genéza Duny

Frank Herbert

Časopis Omni, júl 1980. Svedectvo Franka Herberta o Dune a jej zložitostiach. Tento text nebol nikdy znovu publikovaný, v časopise vyšiel spolu s ilustráciami Johna Schoenherra.

DUNA vznikala spôsobom, pri ktorom počas šiestich rokov výskumu a jednom a pol roku písania začali spočiatku prázdne obrazy postupne nadobúdať kontúry. Celý príbeh bol v mojej hlave, až kým sa neobjavil na papieri v podobe, ako som ho sám napísal.

Ako sa vyvíjal?

Predstavoval som si veľký román, celú trilógiu ako jedinú knihu o mesiášskych záchvatoch, ktorá nás pravidelne postihujú. Demagógovia, fanatici, umelci, nevinní aj nie až tak nevinní nezúčastnení – všetci mali zohrať v tejto dráme svoju úlohu. Vznikla z mojej teórie, že superhrdinovia sú pre ľudstvo zhubným elementom. Aj keby sme našli skutočného hrdinu (čímkoľvek alebo ktokoľvek by to mohol byť), aj tak nakoniec omylní smrteľníci prevezmú mocenskú štruktúru, ktorá okolo takéhoto vodcu vždy vznikne.

Vlastné pozorovanie ma presvedčilo, že v mocenskej oblasti politiky/ekonomiky a v jej logickom dôsledku – vojne – majú ľudia tendenciu odovzdať všetku rozhodovaciu kapacitu komukoľvek, kto sa dokáže zahaliť do mytologickej štruktúry spoločnosti. Hitler to urobil. Churchill to urobil. Franklin Roosevelt to urobil. Stalin a Mussolini takisto.

Mojimi najlepšími príkladmi sú John F. Kennedy a George Patton. Obaja sa prispôsobili okázalému obrazu Camelotu, vedome predstierajúc zdanie veľkosti, väčšie aké bolo v skutočnosti. Ale aj najpovrchnejšie pozorovanie odhaľuje, že nikto z nich v skutočnosti väčší nebol. Každý z nich mal bežnú ľudskú chorobu – hlinené nohy.

Toto teda bol jeden z mojich odkazov v DUNE: Neodovzdávajte všetky svoje rozhodujúce práva ľuďom s mocou, bez ohľadu na to, akí obdivuhodní sa vám môžu zdať. Za fasádou hrdinu nájdete ľudskú bytosť, ktorá robí ľudské chyby. Keď sa ľudské chyby urobia v takom meradle, ktoré je dostupné superhrdinovi, nastanú OBROVSKÉ problémy.

A po čase narazíte na ďalší problém.

Je dokázateľné, že mocenské štruktúry majú sklon priťahovať ľudí, ktorí chcú moc kôli moci a že značná časť týchto ľudí je nevyrovnaná – inými slovami, pomätená.

To bol začiatok. Hrdinovia spôsobujú bolesť, superhrdinovia sú katastrofou. Chyby superhrdinov zatiahnu do nešťastia mnohých z nás.

Sú to samotné systémy, ktoré považujem za nebezpečné. Systém je smrtiace slovo. Systémy vytvára človek, ľudia, ktorí ich používajú. Systém prevezme kontrolu, drví a utláča. Systémy sú ako záplavová vlna, ktorá zmetie všetko, čo jej stojí v ceste. Prečo vznikajú?

Toto všetko obaľuje materiál silnej drámy a zábavy. A ja som v obchode so zábavou prvý krát. Je v poriadku vložiť do diela nádobu plnú posolstiev, ale to nie je kľúčom k širokej čitateľskej obci. Áno, v Dune sú analógie súčasnosti: prípady korupcie a úplatkárstva na najvyšších miestach, celé policajné sily zapojené do organizovaného zločinu, regulačné vplyvy kontrolujúce ľudí, ktorí sami chcú byť regulovaní. Nedostatok vody v Dune je presnou analógiou nedostatku ropy. CHOAM je OPEC.

Ale to všetko bol iba začiatok.

Zatiaľčo bola táto koncepcia v mojej mysli stále čerstvá, odišiel som do Florence v štáte Oregon, napísať článok do časopisu o tunajšom projekte Ministerstva poľnohospodárstva. Ministerstvo hľadalo cesty, ako kontrolovať pobrežné (a iné) piesočné duny. Už som napísal viaceré diela týkajúce sa ekológie, ale až moja koncepcia superhrdinu vyvolala nápad, že práve ekológia by mohla byť ďalšou hlásnou trúbou pre demagógov a pseudohrdinov, pre hľadačov moci a ďalších, pripravených nájsť adrenalínovú extázu v zahájení novej križiackej výpravy.

Naša spoločnosť, koniec-koncov, funguje trestuhodne; často slúži iba na zahmlenie svojho skutočného pôsobenia a na zabránenie očividných riešení. Adrenalínová extáza môže byť práve tak návyková ako akýkoľvek iný druh extázy.

Ekológiu obklopuje skutočný záujem, avšak až projekt vo Florence vzbudil môj interes o to, ako pôsobíme na našu planétu. Bol som schopný vidieť obrysy globálneho problému, nie len jeho časť oddelenú od ostatných – sociálnej ekológie, politickej ekológie, ekonomickej ekológie.

Je to zoznam s otvoreným koncom.

Aj po všetkom tom výskume a písaní, som našiel nové námety (farby pre konečný obraz – pozn. prekladateľa) v náboženstvách, psychoanalytických teóriách, lingvistike, ekonomike, filozofií, výskume rastlín, pôdnej chémií a v metajazykoch feromónov. Vyplynul z toho nový smer štúdia, podobne ako džin vystupujúci s čarodejnej lampy: psychológia planetárnych spoločností.

Mimo toho všetkého došlo k vážnemu prehodnoteniu mojich pôvodných koncepcií. Na začiatku som bol, práve tak ako každý, pripravený ísť s davom; vypátrať vinníka a potrestať hriešnikov, dokonca stať sa vodcom. Nič z toho, čo som cítil, by mi nedalo väčšie uspokojenie ako vyraziť na koni bulvárnej žurnalistiky do križiackej výpravy, urobiť knihu, ktorá by napravila staré chyby.

Prehodnotenie však vyvolalo neodbytné otázky. Teraz verím, že evolúcia alebo deevolúcia nikdy neskončí, že žiadna spoločnosť nikdy nedosiahne vrchol, že ľudia nie sú vytvorení rovnako. V skutočnosti verím, že pokusy vytvoriť nejaké abstraktné rovnostárstvo vytvorí bahno nespravodlivostí, ktoré majú na korektorov opačný účinok. Rovnaké právo a rovnaké možnosti sú ideály, ktoré by sme síce mali hľadať, ale mali by sme rozpoznať, že ideály určujú ľudia a že títo ľudia nemajú rovnaké schopnosti.

Prehodnotenie ma naučilo opatrnosti. Pristupoval som k problémom s rozochvetím. Samozrejme tu bolo prinajmenšom množstvo viditeľných cieľov, ako napr. červeň slepého fanatizmu a trestuhodný oportunizmus, na ktorý sa dalo cieliť.

Ale ako sme sa dostali na túto cestu? Čo sformovalo Nixona? Ak vodca nedokáže priznať chyby, tieto chyby zostanú skryté. Kto hovorí, že naši vodcovia musia byť dokonalí? Kde sa to naučili?

Vezmite si napr. fúgu. V hudbe je fúga obyčajne založená na jednej téme, ktorá sa hrá mnohými rôznymi spôsobmi. Niekedy sú tam voľné hlasy, ktoré v medzihre tvoria tance plné fantázie. Môžu tam byť sekundárne témy a kontrasty v harmónií, rytme a melódií. Avšak od momentu, kedy hlas predstaví základnú tému, celok je utkaný jednotnou štruktúrou.

Čo boli moje nástroje v ekologickej fúge? Obrazy, konflikty, veci, ktoré sa samé zmenili a stali sa niečím úplne odlišným, mýtické podoby a zvláštne kreatúry v z hlbín nášho spoločného dedičstva, produkty našej technologickej evolúcie alebo našich ľudských túžob a strachu.

Dokážete si predstaviť moje prekvapenie, keď som zistil, že John Schoenherr, jeden z najprednejších svetových maliarov a ilustrátorov divočiny, mal v hlave rovnaké obrazy ako ja. Ľudia ťažko veria tomu, že John a ja sme nemali žiadne konzultácie pred tým, ako začal maľovať ilustrácie k DUNE. Ubezpečujem vás, že tie maľby boli pre mňa nádherným prekvapením.

Sardaukar vyzerá ako vetrom ošľahaná skala Duny. Barónove brušisko by mohlo absorbovať svet. Ornitoptéry sú hmyzom mučiacim krajinu. Piesočné červy sú zemské lodné červy (Earth shipworms), ktoré narástli do ohromnej veľkosti. Stilgarov prenikavý pohľad na nás hľadí silou generála.

Čo ma mimoriadne potešilo, že je vidieť votkané témy, fúge podobné vzťahy obrazov, ktoré presne prehrávajú cestu, ktorou Duna získala podobu.

Ako v Escherovej litografií som sa zaplietol do opakujúcich sa tém, ktoré sa zmenili na paradox. Hlavný paradox sa týka ľudskej predstavy času. Čo Paulova schopnosť predzvestných vízií? Pre výkon funkcie Delfskej veštiarne sa musí zamotať do siete predurčenia. Avšak predurčenie ruší prekvapenia a v skutočnosti nastavuje matematicky uzavretý vesmír, ktorého hranice sú vždy nekonzistentné, vždy narážajú na nedokázateľnosť. Je to podobné výroku Epimenidesa z Kréty, hovoriacemu "Všetci Kréťania sú klamári."

Každý nepresne určený krok, ktorý urobíte, vedie vaše predstavy von do väčšieho vesmíru, ktorý pokračuje do ešte väčšieho atď. až do nekonečna a do menších vesmírov až do nekonečna. Bez ohľadu na to, ako jemne delíte čas a priestor, každá časť obsahuje nekonečno.

Ale to by mohlo znamenať, že môžete rozrezať lineárny čas, otvoriť ho ako  zrelé ovocie a vidieť dôležité spojenia. Mohli by ste byť schopní presne predpovedať.

Predurčenie a paradox ešte raz.

Chyba musí ležať v našich metódach popisu, v jazykoch, v spoločenských pradivách myslenia, v morálnych štruktúrach a vo filozofiách a náboženstvách – všetko z toho, čo vyjadruje implicitne hranice tam, kde žiadne hranice neexistujú. Paul Muad'Dib, koniec-koncov, označoval v DUNE prítomnosť ako minulosť.

Chcete absolútnu predpoveď?

Teda chcete iba „dnes“, a odmietate zajtrajšok. Ste absolútny konzervatívec. Pokúšate sa zadržať pohyb v nekonečne sa meniacom vesmíre.

Slovo „byť“ z nás všetkých robí hlupákov.

Samozrejme sú vo fúge DUNY a v priebehu trilógie aj iné témy a medzihry. SPASITEĽ DUNY predvádza klasické obrátenie témy. DETI DUNY rozširujú počet medziherných tém. Ja ale odmietam poskytnúť ďalšie odpovede. Je to v súlade s charakterom fúgy. Nájdite vlastné riešenia. Nehľaďte na mňa ako na svojho vodcu.

Opatrnosť je naozaj vhodná, ale nie teror, ktorý bráni každému pohybu. A keď sa vás niekto spýta, či nezačínate nový kult, urobte to čo ja: bežte ako diabol.