Emilio Ruiz del Río

 

Emilio Ruiz del Río je človek, ktorý stál za mnohými špeciálnymi efektmi v Dune (1984), ktoré mali základ v scénických miniatúrach. Obrázky na tejto stránke sú z jeho osobnej zbierky a boli láskavo poskytnuté jeho synom. Na webe "Emilio Ruiz del Río - The impossible plan", ktorého je autorom, chronologicky popisuje pozoruhodnú prácu svojho otca.
Riadky, ktoré si môžete prečítať nižšie, sú voľným prekladom úryvkov z knihy Emilia Ruiza del Río "Rodando Por El Mundo" (1996; 150 strán, ISBN: 84-605-5067-2), z kapitoly venovanej Dune. Text je prekladom zo stránky Dune: Behind the Scenes. Je mierne skrátený, hlavne o pasáže, ktoré mi nedávali zmysel - zrejme problém prekladu zo španielčiny.

 

 

Filmovanie Duny sa začalo 30.3.1983 v štúdiách Churubusco v Mexico City.

Projekt samotný začal v roku 1972 s producentom Arthurom P. Jacobsom; plánovalo sa nakrúcať v Juhoslávií alebo Turecku. Zakrátko ho však postihol infarkt a onedlho nato zomrel.

Potom nastalo niekoľkoročné obdobie, kedy šli práva z rúk do rúk, no ani jeden vlastník nebol schopný projekt rozbehnúť. V roku 1976 ich zakúpil producent Dino De Laurentiis a začal hľadať režiséra. Uzavrel kontrakt s Ridleym Scottom, ale pre názorové rozdiely a iné problémy sa stále prešľapovalo na mieste.

Po veľkom úspechu filmu "Sloní muž" (The Elephant Man) na scénu vstúpil David Lynch. Prečítal si knihu Franka Herberta a prepracoval scenár. Potom začal hľadať miesta, kde by sa dalo filmovať: Severná Afrika, Anglicko, India, Taliansko, Austrália... Spočiatku plánoval dvojicu krajín: Anglicko pre interiéry a Španielsko pre exteriéry, alebo Indiu s Anglickom, dokonca uvažoval o možnosti striedať Taliansko s Tuniskom; snažil sa vždy mať k dispozícií nejaký kus púšte. No nakoniec rozhodnutie padlo na Mexiko: rátalo sa s využitím štúdií Churubusco a púšte Samalayuca, v blízkosti mesta Juárez. Churubusco je komplex pohodlných a veľkých štúdií: boli trošku pozadu, čo sa týka technológií, ale to sa dalo napraviť dovozom potrebného materiálu z Los Angeles. Pýšilo sa  rozsiahlymi priestormi na kulisy a množstvom miesta na vytvorenie vonkajšej scenérie.

Pri filmovaní v Mexiku tamojšie obyvateľstvo prispievalo najmä manuálne zručnými robotníkmi, menej už technikmi. To však nevadilo, pretože štáb bol tvorený veľkým množstvom zahraničných špecialistov z Francúzska, Talianska, Španielska, Venezuely a USA. Toto heterogénne spoločenstvo dali dohromady a riadili producentka Raffaella De Laurentiis a pomocný producent José López Rodero.

Zatelefonovala mi Raffaella De Laurenttis s tým, že je v Madride s Davidom Lynchom, a že by bola rada, keby sme sa stretli, mohla ma predstaviť a ukázať režisérovi, ktorý by ma veľmi rád spoznal. Boli ubytovaní v hoteli Eurobuilding. Stretol som sa tam s nimi, osobne sa zoznámil s Lynchom a potom mi ponúkli spoluprácu na projekte Duna. S Raffaellou sme stanovili podmienky a ja som súhlasil. Z dôvodov, ktoré vedeli len oni, spoločnosťou, s ktorou som podpísal kontrakt, bola Conan II Productions, S.A., s dátumom 27.1.1984 a podpisom Raffaella De Laurentiis.
Súhlasil som vďačne, bez toho, aby som čo i len tušil, že táto vďačnosť bude na celý život. Pretože práve tento film, a žiadny iný, mi poskytol najväčšiu profesionálnu satisfakciu v mojom živote.

Keď už hovoríme o satisfakcií a uspokojení: Mám tým na mysli dostatok finančných prostriedkov k práci bez obmedzení, slobodu uplatniť svoje vlastné predstavy, porozumenie s režisérom a ostatnými členmi štábu a vzájomné priateľstvo medzi nami. Také, že aj po mnohých rokoch som sa znovu vrátil do Mexika a štúdií Churubusco aby som mohol objať mnoho svojich starých priateľov; že keď Jimmy Devis a Kit West pracovali v Ríme, v štúdiách Cinecittà, nezabudli navštíviť a objať svojho priateľa. Toto priateľstvo a vzťahy medzi nami sú zásluhou Raffaelly De Laurentiis,  ktorá sa k nám všetkým bez rozdielu správala s materskou láskavosťou. Duna je film, na ktorý mám najlepšie spomienky. Práca to bola úžasná a vzrušujúca, s fantastickým štábom, vytvoreným z tých najlepších profesionálov z krajín ako Anglicko, Taliansko, Španielsko, Mexiko a USA. Všetko to vo mne zanechalo trvalú spomienku.

 

Keď som dorazil na miesto, už tu pracovalo mnoho ľudí a boli rozostavané viaceré scenérie. Umelecké oddelenie na čele s produkčným dizajnérom Tony Mastersom a umeleckými riaditeľmi Benjaminom Fernándezom a Pierluigim Basilem už fungovalo na plné obrátky. Bolo tu množstvo scénických špecialistov zo Španielska a Talianska: na nich ležala celá váha výroby kulís, pod vedením šéfa konštrukcie Alda Pucciniho.

Pridelili mi mnoho práce. Tak som si priviezol zo Španielska i svoju asistentku a prvú vec, ktorú dostala na starosti, bolo vybudovanie môjho oddelenia.  Najskôr s mexickými robotníkmi, tesármi, maliarmi a štukatérmi a onedlho - keď zvýšili množstvo práce, ktorú sme mali dokončiť - som prijal dvoch vynikajúcich španielskych tesárov, ktorí predtým boli v konštrukčnom oddelení.

Zmenšeniny, ktoré som pre Dunu vytvoril, boli:

Skalnatý útes

Model mal veľkosť 4,88 x 2,44 m, aby sa zmestil do záberu a sedel s kamenistou scenériou pod ním, čo mu dávalo väčšiu priestorovosť. Tvorila ho kamenná stena ohraničujúca koniec púšte. Filmovalo sa v noci, s efektom vetra a prachu. Pre prachový efekt bola skonštruovaná akási "výkladná skrinka" (display cabinet); obsahovala turbínu, aby sa zabránilo hromadeniu prachu na jej dne. Táto "skrinka" sa postavila medzi kameru a model.

Palác v Arrakeene

Využil som schody na parkovisku pri futbalovom štadióne Aztec. Scéna, ktorú som tu vybudoval, pozostávala z vysokej steny a brány do paláca. Zvyšok bol model veľkosti 8,83 x 3,96 metra, postavený na vrchol schodiska. Vytvoril sa tak pohľad na priečelie paláca, ktorý vyzeral, akoby bol vytesaný do obrovského skalného masívu, obklopeného múrom.  Vzdialenosť kamery od modelu bola asi 5 m, od kulisy pozadia 109 m.
 

Fregata Atreidov

Model bol vytvorený pre široký záber príletu vojvodu Leta Atreida a jeho rodiny. Pre túto scénu bola na parkovisku pred štúdiom postavená kulisa vchodu do lode so schodiskom k nemu. Ďalej sa vytvorila časť priestranstva pred schodiskom, kde stáli ľudia, ktorí ich prišli privítať. Samotný model tvorila fregata, spájajúca sa s kulisou vchodu. Priestranstvo pred schodiskom sa spájalo so skutočnou podlahou, kde stáli zoradené formácie 7 cm vysokých figúrok vojakov. Za nimi stálo ďalších desať lodí, ktoré vojvodu Leta sprevádzali. Vidieť je tiež príkry svah priľahlého skalnatého masívu, ktorý chránil miesto pred púšťou.

Konštrukcia fregaty bola pomerne komplikovaná záležitosť. Jej podoba a remeselné spracovanie vyžadovalo veľa práce. Povrchová úprava bola tiež náročná, výsledkom bol náter pripomínajúci spálený kov. Takmer vždy sa nám podarilo trafiť do vzhľadu náteru kulís, ktoré boli postavené v životnej veľkosti, takže rozdiel model - kulisy je prakticky neviditeľný.

Figúrky boli z latexu. Keď sme rozhodli o mierke modelu, ich veľkosť bola vypočítaná tak, aby k celej scéne primerane pasovali. Jedna sa vymodelovala z hliny, z nej sa potom vytvorila forma, ktorá sa vyplnila latexom. Keďže bolo potreba mnoho figúrok, vyrobilo sa viacero foriem, aby sa dali odlievať hromadne.

Model priťahoval pozornosť okolia, ktoré pokrstilo môj systém modelov na "Emiliós miniature" - a tak ho volajú dodnes.

Prišlo sa pozrieť mnoho ľudí, roznieslo sa to. Hlavne medzi členov ostatných oddelení pre stavbu modelov a následky na seba nenechali dlho čakať. Vyliezli na 6 metrov vysokú vežu s kamerou a potom ma poprosili o dovolenie pozrieť sa na miniatúru cez hľadáčik. Všetci hovorili to isté: "veľmi dobré", "také jednoduché" a osobitne ich prekvapilo, keď videli, ako do seba všetko zapadalo, bez rozdielu vo farbe alebo perspektíve. Takmer nikdy nefilmovali modely spolu s nakrúcaním scény s hercami, všetci to robili samostatne a potom to v laboratóriu dávali dohromady a upravovali.

Existuje mnoho spôsobov, ako sa dobrať k rovnakému výsledku, aký som vytvoril ja. Mojim cieľom bolo čo najmenej komplikovať filmovanie, bez obáv zo zložitých príprav - tak som sa to snažil urobil tak, aby som sa týmto komplikáciám vyhol. A to i napriek "boomu" elektroniky, ktorý všetko valcoval - ale to máte ako s divokou trávou: šliapnete na ňu a ona sa po ďalšom vašom kroku znovu vzpriami.

Pravdou je, že dnes je možné nesmierne množstvo vecí, o ktorých sme predtým nemohli ani snívať. A hoci tieto nové techniky sú stále vo vývoji, staré a osvedčené metódy môžu vedľa nich pretrvávať bez toho, aby nimi niekto opovrhoval alebo ich podceňoval. Vo filmoch sú scény, ktoré trvajú len sekundu a "nie sú hodné" toho, aby sa nimi zaoberala drahá postprodukcia; tiež sa môže stať, že nedostatok času alebo nečakaná udalosť od vás bude vyžadovať rýchle riešenie.

Predstavte si scénu, v ktorej sa osoba pokúša vlámať do dverí a spustí alarm; všetko sa dá postaviť, i so skutočným poplachovým systémom; alebo je možné spustiť alarm stlačením gombíka za kamerou. Je to podobné deťom zo skúmavky; príde deň, kedy budú ľudia ohúrení, že sa deti dajú počať i tradičnou cestou. Dávam prednosť tradičnému spôsobu!

Vojaci Atreidov prichádzajúci na pristávaciu plochu

Táto sekvencia pozostávala so základnej scény, v ktorej idú vojaci po ceste. Miniatúra bola celá odtiahnutá od kamennej steny a východ vojakov bol vľavo, krytý kameňom. Bolo potrebné označiť na zemi smer trasy, ktorú mali sledovať, aby sa neobjavili pod miniatúrou. Kamenný múr bol postavený 4 m pred kameru, takže sa na filme zdal byť vzdialený 50 m.

Hrad Caladan

Táto miniatúra predstavovala hrad vojvodu Leta. Chcel som dať najavo fakt, že žije na mieste bohatom na vodu a ukázať kontrast medzi vyprahnutou púštnou planétou, kam ho mal zaviať jeho osud. Z tohto dôvodu musela byť celá scéna veľmi "mokrá". Hrad bol postavený na vrchole útesu, ktorý sa náhle prudko zvažoval k rozbúrenému moru s hrozivými vlnami. Tie sa oň rozbíjali, sprevádzané bleskami búrky.
Postavili sme 160 cm vysoký model hradu a stojan, ktorý vo výške 8 metrov končil útesom. Ďalej sme postavili bazén veľký 22,86 x 18,29 m a systém zložený z vesiel, ktorý vytváral vlny. Navyše sme vytvorili štyri svahy, vysoké 4,5 m, ktoré mali vytvárať alternatívu vodných vírov, rozbíjajúcich sa o útes. Točilo sa v noci, s maľovaným pozadím temných mrakov s dažďom a bleskami.

Rojenie fremenov

Tento zmenšený model bol pripravený na filmovanie v podobe, ako bol, bez zapojenia živých hercov. Bol vytvorený tak, aby vyzeral ako scéna s veľkou kamennou stenou, ktorá sa vnára priamo do piesku púšte a z ktorej sa v divokom šialenstve rútia von Fremeni, ktorí žijú v jej jaskyniach. Chystajú sa na lov piesočných červov, na ktorých povedú konečný boj za slobodu.

Aby sa dosiahol verný obraz skutočnej skalnatej steny, vybral som sa spolu s kamenárom do kamenistej oblasti. Tu sme vyberali jednotlivé skaly, ktoré by sa hodili na vytvorenie dojmu veľkého kamenného masívu, také, ktoré mali malé ryhy, boli niečím zaujímavé a mali vhodné rozmery. Vybrali sme 4 kusy, každý asi meter štvorcový. Vytvorili sme ich odliatky zo štukovej omietky, aby sa dali neskôr vytvoriť potrebné kópie a s pomocou nich potom celý masív.

Dav tisícok fremenov, ktorí sa vynoril zo svojich síčov bol v skutočnosti tvorený veľkým množstvom figúrok, ktoré merali 6,5 cm a boli pripevnené na pohyblivé pásy. Pásy viedli paralelne jeden vedľa druhého na kladkách, ktorých osi boli pripevnené na ložiská a tie na drevený rošt. Pohyb umožňovala kľuka vyvedená mimo záber kamery.

Aby sa vytvoril dojem pohybu nôh figúrok, použil som nasledovný spôsob: položil som ich za pás usporiadaný do podoby horského pásma. Jeden deň točenia, detaily prekryté vetrom a prachom zásluhou ventilátora položeného na zemi - tak vznikol dojem presýpajúceho sa piesku na dunách. Kamera bola postavená na trojmetrovej veži vo vzdialenosti 5 m od scény a jej rýchlosť bola upravená tak aby zjemnila výsledné pohyby.

Nafilmoval sa najskôr test, aby sme videli výsledok a určili presnú rýchlosť kamery, aj či nie je priveľa alebo primálo prachu. Test dopadol vynikajúco, nebolo potrebné nič upravovať a zmenšený model čakal na definitívne úpravy. Bol namontovaný na rám s nohami vysokými 1 m a umiestnený vedľa továrne.
 

Hlboká púšť

Vybrali sme púšť pri meste Juárez, na filmovanie všetkých púštnych sekvencií, medzi nimi i pokračovanie scény s vyrojením sa fremenov do púšte.

V reálnom zábere fremen schádza spolu s ostatými z vrcholu duny až za horizont; záber bolo treba doplniť bábkami v pohybe. Kamera sa postavila na 5 metrov vysokú vežu, ktorá bola dosť veľká, pretože slúžila i na inú prácu, ktorá sa nedala robiť priamo na piesku. Pre vysokú teplotu sa musel stanoviť rozpis prác, pretože filmovanie sa muselo napoludnie prerušiť: začínalo sa už o piatej ráno.

Z dreva sa spravilo lešenie, na ktoré sa namontovali všetky mechanizmy potrebné pre pohyb figúrok. To nebola maličkosť. Do Mexika sme ich zobrali približne 4 000, veľkosti 2,6 cm. Napriek tomu množstvu sme rýchlo zistili, že ich nebude dosť; počet som musel vynásobiť tromi, našťastie sme mali formičky na ich reprodukciu. Ďalší problém sme mali s kvalitou figúrok; vyzerali veľmi zle a je možné, že za to mohli zmeny vlhkosti a teploty; niekedy bolo viac figúrok na zemi ako na páse.

Samozrejme som tiež položil pred figúrky kulisu v tvare hrebeňa horského pásma, namaľovanú pieskovou farbou, aby sa zamaskovala. Musel som urobiť niekoľko dún v príslušnej mierke, aby niektoré figúrky akoby boli za nimi. V tomto prípade bola použitá i maľovaná obloha, pretože tá skutočná bola príliš oblačná - a my sme predsa boli na púštnej planéte Arrakis.  Za model bolo postavené pozadie, ktoré zakrývalo skutočnú oblohu. Bolo sivé, s maľovanými akoby miznúcimi v diaľke.

Asi 60 cm pred kameru sa umiestnila "výkladná skrinka" s rozvíreným prachom - výsledkom bol dojem prašnosti, ktorá sa pri reálnych scénach v púšti robila veľkými ventilátormi.

Určili sme čas, za ktorý by osoba prešla daný počet metrov a túto rýchlosť sme potom v primeranom pomere použili i pri pohybe figúrok na modeli. Vďaka tomu aj keď v scéne boli aj reálni herci sa filmovalo normálnou rýchlosťou.

Harkonnenská fregata

Bol to veľký model kozmickej lode na 11 metrov vysokej veži, vzdialený 4,5 metra od kamery. To preto, aby sedel proporčne s dverami lode, ktoré boli vytvorené v reálnej veľkosti na scéne, ktorá bola od kamery vzdialená 90,5 metra. Jej účelom bolo zobraziť vylodenie harkonnenských vojakov. Použitie figúrok plánované nebolo, nastúpenú slávnostnú stráž okolo lode mali tvoriť reálni herci; no Raffaella ma v deň nakrúcania požiadala, či by sa táto slávnostná garda nedala predsa len nahradiť figúrkami.

Našťastie sme mali formy v potrebnej veľkosti a tak som urgentne vydal príslušné pokyny. Filmovanie prebiehalo v noci, čo znamenalo, že sme na ich výrobu a maľovanie mali 8 hodín. Táto operácia začala hladko a rýchlo v továrni; tá však bola od miesta nakrúcania vzdialená 20 km. Tak som neustále pendloval medzi  scénou a továrňou a svojim autom prevážal figúrky tak, ako boli dokončované; požadované množstvo bolo 500, poslednú som umiestnil presne minútu pred začiatkom filmovania.

To ale nebolo všetko. Včas som upozornil operátora druhej kamery, Angličana Jimmyho Devisa, že sa bude točiť v noci a s prihliadnutím na veľkosť modelu a vzdialenosti od kamery budeme potrebovať špeciálne úpravy. Súhlasil s tým, no večer mi povedal, že aj tak nebudeme mať dostatok svetla. Diskutovali sme, povedal som mu, že som ho na to včas upozornil, ale on nástojil na svojom.

Muselo sa obmedziť osvetľovacie pole autožeriavu, na ktorom bol nainštalovaný veľký vertikálny rošt s radmi projektorov s quartzovými lampami. S týmto sa dala osvetliť iba časť dverí a vojakov, ktorí z nich  vychádzali. Vnútro dverí potrebovalo na bokoch svoje vlastné osvetlenie.

Neviem, či mi nechcel rozumieť alebo odmietal môj nápad, proste sme sa nikam nepohli. Všetko bolo paralyzované. Nakoniec nezostalo nič iné, len zavolať Raffaellu, ktorá ma si vypočula a pochopila to, čo Devis nie. Nakoniec sa to podarilo ku spokojnosti všetkých.

Od tej noci sa Jimmy Devis stal mojim priateľom, a dohodli sme sa i na budúcej spolupráci.

Jednej noci sa však takmer zabil: spadol z vrcholu kulís do diery medzi kameňmi. Je možné, že ich výška presahovala i 10 metrov. Bola to noc, kedy sme dokončovali filmovanie modelu Štítového valu, s postavami lady Jessiky a jej syna Paula. Bola to tá scéna, pri ktorej postavy utekajú pred piesočným červom a schovajú sa v skalnej rozsadline. Po nakrútení scény s modelom sa pokračovalo ďalej. Museli na scéne nafilmovať šplhanie, pošmyknutie a Paulov pád a mnoho ďalších scén, medzi nimi i jednu, kde postava Paula musela skákať.

Jimmy Devis, operátor a režisér druhého stanovišťa evidentne nebol spokojný s tým, ako záber vyzerá a opakoval ho niekoľko krát. Čas súril, noc sa končila a Devis začal byť nervózny a doplatil na to. Po jednom so záberov sa rozhodol, že kaskadérovi sám ukáže, ako to má vyzerať. Bez rozmýšľania skočil a vzápätí spadol s príšerným rachotom dolu. Zlomil si niekoľko rebier, nohu na dvoch miestach a ešte pár ďalších kostí. Pochybujem, že kaskadérovi povedal, tak ako mne, že v budúcnosti by s ním rád v nových filmoch spolupracoval na ďalších skokoch.

Mesto Arrakeen

Tento model sa skladal s kamennej hory, do ktorej boli vytesané jednotlivé domy mesta a v strede bola veľká brána, ktorá bola vchodom do paláca. Na vrchole bol hrad s veľkou bránou vo vysokom múre, ktorý ho obklopoval a chránil pred púšťou. Model bol veľmi veľký - 12 x 8 metrov, pretože v ňom mali byť explózie a oheň. Aby sa to dalo urobiť, vytvorili sme v modeli osobitné zóny, oslabiac ich tak, aby sa v určených bodoch po výbuchoch zrútili a pripravili sme kamene, prach a zem, ktoré mali byť pri explózií vyvrhnuté do vzduchu. Skladal sa a filmoval vonku, na parkovisku pred štúdiom a v noci.

Maxitrajler

Model mal pasovať do scény časti lode s dverami, ktorými ju opúšťal Navigátor.

Reálna veľkosť lode by musela byť 190 x 190 metrov, výška 43 metrov; v modeli bolo 190 cm ekvivalentných 11 metrom. Plánovalo sa točiť v noci a aj preto musel byť model tak veľký, aby sa dal správne zacentrovať do obrazu a sedel do scény. Tá bola 75 metrov od kamery umiestnenej na 9 metrov vysokej veži + 1,5 metra ešte pripadalo na stojan. Model bol 4,8 metra od nej.

Model zahŕňal i časť podlahy prístavu, kde loď zostúpila, s dierou, cez ktorú sa dala vidieť skutočná podlaha. Smerom od lode otvor vytváral akýsi koridor, ktorý pokračoval ku kamere, takže ľudia, ktorí opúšťali loď a prichádzali k nej sami neboli zakrytí podlahou modelu.

Loď podopierali 4 "nohy", ktoré sa vysunuli pri pristátí; každá noha bola zložená so štyroch hydraulických trubíc, podobných štyrom ohromným stĺpom; zo stredu lode sa spúšťal výťah tvaru valca, v ktorom boli dvere a z rôznych miest modelu syčala para, ktorá sa rozplývala na zemi. Pohľad kamery bol nasmerovaný na spodok lode a zahŕňal podlahu až k horizontu, kde boli viditeľné svetlá mesta.

V jednom z rozhovorov o Dune, ktorý robil Američan, sa všetok záujem točil okolo snahy dozvedieť sa koľko kíl omietky, kubických metrov dreva, nádob farby, modelárskej hmoty, kontajnerov a podobne sme museli použiť na vytvorenie jednotlivých modelov. Keď sme spomenuli výtrysky pary, spýtal sa "aký tlak?" Vždy to bolo to isté: "Aké množstvo?" Musel som mu povedať, že bol uvedený do omylu, že my sme vytvárali miniatúry a cena bola v tomto prípade minimálna.

Na záver chcem povedať, že Duna bola pre mňa  po všetkých stránkach tým najlepším filmom a že v mojom dlhom profesionálnom živote pre mňa znamenala tú najlepšiu satisfakciu. Pobyt v Mexiku bol nádherný a získal som si tam a udržal mnoho dobrých priateľov. Mal som dobré vybavenie, disciplinovaných a pracovitých ľudí, ktorí my veľmi pomohli a vzťahy s druhými, ktoré sa dajú označiť za skvelé. Produkcia so zdrojmi na mne nešetrila a mám na ňu láskyplné spomienky, rovnako ako na štúdiá Churubusco.

Pre tento film sa v štúdiách vytvorilo 75 scén. Napriek veľkosti štúdií boli niektoré tak veľké, že sa museli postaviť na ploche pred štúdiom. Pre ešte väčšie scény bolo nutné vycestovať za rozsiahlejšími plochami, akou bolo napr. parkovisko pred štadiónom Aztec.

Kulisy a modely boli úžasné svojim rozsahom, ale tiež zvláštnou krásou a detailným spracovaním. Navyše bolo všetko vytvorené špeciálne pre túto príležitosť: šaty, topánky, nábytok, zbrane... tento film nerecykloval ani vázičku, všetko bolo vyrobené v umeleckej dielni pre keramiku a vypálené v peciach určených práve na to. Bolo vytvorených 4000 kostýmov, v spolupráci so španielskou firmou. Z USA prišlo všetko elektrické a filmové vybavenie, kamery, montážny materiál, a pod.

Zdroje: www.duneinfo.com